Vo svojej eseji poukazujem na nesprávnu argumentáciu Ústavného súdu v rozhodnutí o súlade zákona o umelom prerušení tehotenstva s článkom 15 ods. 1 a 4 ústavy. Súd sa vyhol racionálnej kritickej diskusii o počiatku vzniku života. Ďalej poukazujem na to, že sudcovia súdu rozhodli ako – tak v rámci svojich možností legitímne (rozhodnutie súdu nie je možné považovať za súdny aktivizmus a nedošlo ani k pobúreniu verejnosti, ale skôr naopak), pretože podstata danej problematiky (práva na život a práva na umelý potrat) je hlbšia. Vychádza z nového konceptu chápania ľudských práv a konceptu vyvažovania alebo požiadavky proporcionality ako fundamentálneho konceptu pre aplikáciu základných práv.
Slovenský prozaik a publicista Martin Šimečka sa vraj svojho času vyjadril, že tento štát je potrebné založiť odznovu. Jedným z najdôležitejších pilierov nového štátu je spoločenská zmluva alebo inak – ústava, v ktorej sa stanovia základné pravidlá správania obyvateľstva. Odhliadnuc od toho, že ľudia, ktorý ústavu vytvorili po nej najviac šliapali (Štefan Hríb), dokument je minimálne v otázke ochrany ľudského života problematický (ústavná dikcia „hodný ochrany pred narodením“, v kontexte ústavy ako celku predstavuje normatívne irelevantnú proklamáciu, ktorá podľa mojej mienky v ústave nemá mať priestor) a ponecháva veľký interpretačný priestor Ústavnému súdu, ktorý musí najdôležitejšie právo– právo na život – doplniť a špecifikovať. Ústavný súd však už na to nemá takú legitimitu ako parlament. To je nebezpečné, pretože 13 sudcov môže rozhodnutím spôsobiť vážne spoločenské zmeny, na ktoré nie je konštituovaný a, na ktoré nemá alebo by nemal mať právomoc.
Komparatívnu argumentáciu súdu vzhľadom na neexistenciu obdobnej právnej úpravy v členských štátoch Rady Európy a v Európskej konvencii o ľudských právach pokladám za nerelevantnú.
Ako zásadné sa v rozhodnutí súdu ukazuje jeho chápanie logiky a podstaty ľudských práv. V minulosti sa právo na život chápalo ako absolútny zákaz úmyselného zabitia nevinného človeka. Inými slovami, každý má právo voči každému, aby nebol úmyselne zabitý. Samozrejme, právo na život môže byť špecifikované aj ďalšími pravidlami, napríklad každý má právo, aby mu v prípade ohrozenia života pomohol ten, kto je morálne aj fyzicky slobodný tak urobiť. Pričom v novom chápaní ľudských práv aj právo na život podlieha teórii vyvažovania (balancing) s inými ústavnými právami.
Vyváženie práva nascitura na život a právo ženy na súkromie vykonal zákonodarca a Ústavný súd posudzoval, či toto zákonné vyváženie je v súlade z ústavou. Je však možné vyvážiť právo na život a právo na súkromie? Sudca Najvyššieho súdu USA Scalia odpovedá, že to je ako porovnávať dĺžku konkrétnej úsečky s váhou konkrétneho kameňa .
V konečnom dôsledku niekto predsa len musí rozhodnúť na základe akých pravidiel bude spoločenský organizmus fungovať. Slovami predstaviteľa amerického právneho realizmu Olivera Wendella Holmesa:
„Život práva nejde podľa logiky: je odrazom praktickej skúsenosti. Pociťovaný nedostatok času, vplyvné etické a politické teórie, intuícia vo veciach verejných, dokonca aj predsudky, ktoré majú spoločné sudcovia so svojimi kolegami, to všetko, či už zrejme, alebo nevedome, má väčší význam ako sylogizmus určujúci pravidlá, podľa ktorých sa ľudia majú správať. Právo stelesňuje životný príbeh vývoja štátu (národa) počas mnohých storočí a nemôžeme ho chápať len ako súbor axióm a dôsledkov, ako z nejakej knihy o matematike. Na to, aby sme mohli poznať, čo to vlastne je, musíme vedieť, aké bolo a akým sa pravdepodobne stane. Musíme sa teda zaoberať striedavo históriou a existujúcimi teóriami zákonodarstva. Avšak najťažšou úlohou je pochopiť práve premenu kombinácie týchto dvoch do novej právnej úpravy na každom stupni vývoja. Podstata práva v akomkoľvek čase takmer dokonale zodpovedá tomu, čo je vtedy chápané ako vyhovujúce; na druhej strane jeho konkrétna podoba, fungovanie a stupeň toho, ako dokáže naplniť želané výsledky, vo veľkom závisí od jeho minulosti.“
Súd rozhodol ako rozhodol a nám nezostáva nič iné ako toto rozhodnutie rešpektovať. Vzhľadom na rozhodnutie v inej dôležitej spoločenskej téme existencii Špeciálneho súdu SR môžeme byť s argumentáciou spokojný. Ak chceme chrániť ľudský život od počatia skratková cesta cez Ústavný súd nevedie alebo nebola úspešná. Porazenie veľkého zla vyžaduje aj veľkú námahu. Ak by sa experiment s ústavou podaril, zadal by sa mi až príliš jednoduchý. V takom prípade by však nejednu madam v bruselskej kaviarni vnútorne tak zožieralo, že demarše z únijnych inštitúcií by zapchali parlamentnú schránku do prasknutia.
Keďže wordpress má nejaký problém s zobrazovaním citácií uvádzam ich sem:
Charakteristika právneho realizmu – http://teorieprava.blogspot.com/2010/01/pravny-realizmus-olivera-wendella.html
Nový a starý koncept ľudských práv – Martin Luterán, Keď ide viac než o život, publikované okrem iného aj v Revue Impulz