Po veľmi dlhom čase som si pozrel politickú TV debatu. Dôvodom záujmu bol Radoslav Procházka. Jeho „spoludiskutérom“ Róbert Madej. Obaja právnici. Pán Madej je známy svojou aroganciou a straníckosťou. Právom ho možno zaradiť k najarogantnejším slovenským politikom – pretom som bol zvedavý ako sa absolvent Yale Law School (Procházka) s ním popasuje.
A zvládol to výborne. Spočiatku zdvorilo reagoval na nezmyslené obvinenia. Neskôr sám zdôvodnil, že to nie je potrebné. Róbert Madej alebo nerozumie ani princípu tajnej voľby alebo vôbec nemal záujem ani o čriepky pravdy v diskusii.
Stretli sa dva svety – svet pravdovravnosti, otvorenosti, polemiky, erudície, slušnosti & svet straníckosti, prehrievania politických polievočiek, mocenských záujmov a povedal by som takého všeobecného zatemnenia mysle pod vplyvom línie – som člen strany – pravda je to čo moja strana hlása – koalícia robí apriori všetko zle – my sme tí najlepší, ktorých krajina potrebuje a dalo by sa pokračovať.
Prečo sociálny demokrati rezignujú na všeobecné hodnoty parlamentnej demokracie? Prečo odmietajú parlament ako priestor pre súboj ideí, z ktorých vzíde pre krajinu to najlepšie? Prečo je ich ego viac ako krajina?
Pretože sú skorumpovaní a cnosť nestratili, pretože ju nikdy ani nemali :)
„Prečo sociálny demokrati rezignujú na všeobecné hodnoty parlamentnej demokracie? Prečo odmietajú parlament ako priestor pre súboj ideí, z ktorých vzíde pre krajinu to najlepšie? Prečo je ich ego viac ako krajina?“
Toto je podľa mňa zavádzanie. Samozrejme, v radoch koalície sa nájde zopár takýchto poslancov (čo sa o opozícii nedá povedať). Tých, ktorí nejdú len po vyšlapanej straníckej/koaličnej línii, resp. občas sa venujú spomenutému súboju ideí (Procházka, Marcinčin, Beblavý, Poliačik, Dostál + možno pár ďalších) Nie je to trochu málo? Súboj ideí zo strany pravice sa dá skôr definovať heslami: za vlády Róberta Fica, ideme gréckou cestou a tak podobne. Sebareflexia po 2006 v podstate žiadna a mám pocit, že keď bude Fico vládnuť sám, bude asi už trochu neskoro. Čo by bola určite škoda.
Je to veľmi málo. Pravica má tiež svoje trhliny, za ktoré nesie hlavnú zodpovednosť Mikuláš Dzurinda.
Moje politické angažmá v momentálne mimoparlamentnej strane je vyjadrením, že pravicová parlamentná politika by mala vyzerať inak.