V rámci predmetu Religious Freedom Cases At The European Court Of Human Rights som sa zaoberal prípadom Lautsi vs. Italy. Nebudem publikovať celú prácu, keďže má až trinásť strán, ale zverejním len svoj (ani nie právny) pohľad na dané rozhodnutie. Je to komentár k rozhodnutiu, ktoré nie je konečné, pretože talianska vláda sa odvolala na Veľkú komoru súdu.
O judikáte si nemyslím nič pozitívne a nemyslím si, že je z právneho hľadiska vyargumentovaný. Za potrebné považujem dodať, že na utvorenie aspoň trochu relevantného právneho názoru by som potreboval poznať judikatúru súdu v analogických prípadoch aspoň desať rokov dozadu. Objavujú sa názory, ktoré tvrdia, že toto rozhodnutie je prelomové a za zakladá nové chápanie a výklad príslušných článkov. Argumentáciu talianskej vlády považujem za dostatočne presvedčivú a byť sudcom súdu, žiadosťou by som sa vôbec nezaoberal.
Na rozhodnutie sa dá pozerať cez prizmu rôznych vedných náuk a odborov. Za kľúčové považujem správne pomenovať symbol kríža alebo krucifixu (Aj medzi krížom a krucifixom [kríž a corpus Ježiša z Nazaretu] vidím malú odlišnosť. Krucifix ako symbol má určite väčší vplyv na pozorovateľa, pretože vidí znázornenie mŕtveho teľa muža). Symbol má význam len vtedy ak sa spája v ľudských vedomím. Ak mám zavesený ten kríž v tej triede mal by som vedieť prečo tam je. V tomto prípade kríž predstavoval pre určitú časť populácie Talianska symbol tradície, viery predkov, koreňov štátu alebo kultúry alebo civilizácie. Tiež môže predstavovať lásku – Ježiša, ktorý miloval a dobre robil každému, až položil kvôli láske svoj život. A tak ďalej. Tých významov by sme tam našli veľmi veľa a potrebné je zdôrazniť, že všetky pokladám za pozitívne a univerzálne. Ak pre niekoho predstavuje niečo negatívne s tým sa musí sám vysporiadať.
Súd prekročil hranicu, nerešpektoval kultúrnu tradíciu a suverenitu (v určitých oblastiach) signatára dohovoru. Uplatňovanie takejto interpretácie by viedlo k vzniku právneho chaosu, k absurdite. Dovolím si poukázať aj na rozhodnutie slovenského Ústavného súdu o ústavnosti/neústavnosti Zákona o špeciálnom súde. Tiež rozhodnutie šokujúce verejnosť. Tiež podivná interpretácia. Dokonca sa dá na základe politickej minulosti sudcov predpokladať politická objednávka alebo narušenie princípu nezávislosti a nestrannosti sudcov. Zdá sa, že keď väčšina súdu chce v nejakej veci rozhodnúť nejakým spôsobom, podľa svojej osobnej mienky a nie podľa litery zákona, výkladom si všetko zabezpečí a nájde si dostatok dôvodov pre svoj účel.
Nemyslím si, že by mal byť problém v povinnej školskej dochádzke vynucovanej štátom. Vzdelávanie v talianskych štátnych školách vôbec nemá religiózny charakter. Práve naopak, do školských osnov západoeurópskych štátov prenikajú ideológie, ktoré sú v zrejmom rozpore s akýmkoľvek náboženstvom. Náboženstvo je vždy o popieraní zmyslených túžob a zameraní svojej pozornosti na posmrtnú existenciu. Samotný kríž, aj ak by bol považovaný výsostne za symbol kresťanstva predsa nemôže spôsobiť až taký zásah do práv, že by bol v rozpore v právom rodičov vychovávať svoje dieťa v súlade s vlastným filozofickým presvedčením. Preto nie je podstatné, čo visí na stenách školských tried, ale obsah – matéria učebníc a spôsob jej podania.
Môže vlastne štátna škola zabezpečiť výchovu dieťaťa v súlade s filozofickým presvedčením rodičov? Vždy štát direktívne určí, čo a ako sa bude učiť, nerozhodujú o tom rodičia. Ak by mali o tom rozhodovať rodičia asi by nastal stav, keď by každé dieťa malo mať vyučované len to čo si rodičia prajú samostatne.
ESĽP má údajne aj problémy s vlastnou legitimitou. Tiež sú rôzne názory na to, čí má mať medzinárodná konvencia prednosť pre ústavným právom štátu. Toto rozhodnutie s prihliadnutím na minulosť Európy a jej koreňov, ktoré sú vystavané na „symbole kríža“, na príbehu Ježiša z Nazaretu, príbehu o láske a o tom, že Boh je láska, predstavuje popieranie vlastnej kultúrnej tradície a prenikanie ideológie sekularizmu (ktorý je iný ako sekularizácia).