Súhlasil by Solženicyn s názorom, že človek môže stratiť svoju ľudskú dôstojnosť?
Šuchov zaspával veľmi spokojný. Čo všetko sa mu v ten deň pošťastilo! Do basy ho nezavreli, brigádu nevyhnali do socmestečka, pri obede potiahol kašu, brigadír odovzdal dobrý výkaz, murovanie mu šlo ako po masle, pri prehliadke mu pílku nenašli, večer si privyrobil u Cézara, aj tabak si kúpil. A nepodľahol chorobe, prekonal ju. Prešiel takmer šťastný, ničím neskalený deň.
V roku 1918 boľševici zavraždili posledného ruského cára zo svojou rodinou. Dedičná monarchia a dlhoveká tradícia bola odstránená a nahradená novým režimom. Komunizmus – „Nové posolstvo spásy a vykúpenia človeka!“ hlásali boľševici. A skutočnosť? Milióny mŕtvych ľudí. Memento, že myšlienky majú svoje konzekvencie. Ešte viac – odporná architektúra zameraná len na funkčnosť, náboženský vyprázdnené pravoslávie, kde bývali agenti štátnej bezpečnosti dodnes sedia na vrcholných funkciách, a dalo by sa pokračovať. Pritom im nestačilo len „to tam Dubisko“, chceli ovládnuť celý svet. Aj v našej vlasti je dodnes mentálny komunizmus dennodennou politickou realitou.
Revolúcia požierala svoje vlastné deti. Príbeh jedného takého dieťaťa ocenený Nobelovou cenou ponúka Alexander Solženicyn. Spisovateľ by mohol súhlasiť z názorom, že človek môže stratiť svoju ľudskú dôstojnosť. Hlavne ak dôstojnosť predstavuje hodnotu jednotlivého človeka ako slobodnej, rovnoprávnej a autonómnej bytosti. Takí v diele nebol nikto. Všetci boli pod bremenom neslobodného, totalitného režimu. Aj dozorcovia aj väzni. Ale ľudská dôstojnosť môže znamenať aj niečo iné. Napriek neslobode, bezpráviu a s minimom ľudskej autonómie zachovať si svoju ľudskú prirodzenosť. Dokázať si vytvoriť podmienky života, v ktorých bude priestor aj pre radosť aj pre plač. Nenechať sa vnútorne zdevastovať zlom všade okolo prítomným a zachovať si svoju tvár a schopnosť konať dobro. Neoddať sa myšlienkam osudovosti a pokladať svoju trpkú prítomnosť za svoj životný údel. Zachovať si nádej na zmenu.
Solženicyn rozpráva príbeh Ivana Denisoviča Šuchova, väzňa odsúdeného za vlastizradu. A práve jeho príbeh je svedectvom, že človek ak chce môže svoju ľudskú dôstojnosť zachovať. Až tak, že na konci dňa je schopný zaspávať spokojný.
Boj o život v väzenskom pracovnom tábore prebieha neustále. Väzni nevedia, kto im kedy pichne nôž do chrbta alebo kedy im nejaký dozorca zasadí smrteľný úder. Kto sa nedokáže o seba postarať, zomrie. Kto sa neprispôsobí trestaneckému životu, zahynie. Šuchov sa dokázal prispôsobiť veľmi brilantne.
Napriek nespravodlivosti, tyranii systému a zlu dokázal vyťažiť z každej chvíle kúsok šťastia. Taký človek je naozaj šťastný, čo aj v nešťastí dokáže vidieť kúsok šťastia. Dokáže mať radosť z malicherností, ktoré sa ukrývajú pod rúškom zla a neprávosti.
Existujú dve podoby ľudskej dôstojnosti. Prvú by sme mohli nazvať externou a spočíva v právach a slobodách, ktoré ľudskej bytosti poskytuje štát alebo iná vonkajšia autorita. Druhá a autentickejšia je ľudská dôstojnosť, ktorá je tvorená naším konaním, skutkami. Táto dôstojnosť závisí od našej vôle. Vo väzení mohol byť aj väzeň, ktorý by udával prehrešky proti väzenskému poriadku svojich spoluväzňov s cieľom získať nejaký profit. Pritom by sa pretvaroval a udržiaval by kamarátsky vzťah. Toto by bolo ľudsky nedôstojné. Šuchov mohol prijať fakt väzenia aj inak. Mohol sa z neho stať stroj, ktorý by plnil rozkazy dôstojníkov. Zo svojim intelektom mohol donášať. Alebo ak by sa nedokázal zmieriť s nespravodlivosťou a donekonečna frflať na režim. On však dokázal vyťažiť z nezávideniahodnej situácie veľa… takmer šťastný, ničím neskalený deň. A takýchto dní bolo počas jeho trestu od zvonenia po zvonenie 3653. A pretože bývajú aj priestupné roky, pribudli k nim ešte tri dni navyše…
Ľudská dôstojnosť každého z nás je v našich rukách.
no fuj odporne