Počas vlády vedenej pani Radičovou vznikla Rada vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Občianska spoločnosť je jedným z prostriedkov budovania modernej demokratickej spoločnosti. Občianska spoločnosť, ktorá predovšetkým zastrešuje aktivity ľudí, ich angažovanosť vo všeobecne prospešných záležitostiach.

Mimovládne organizácie združujú dobrovoľníkov a dobrovoľne preberajúce určité časti spoločenského života z celého spektra života. Občianska spoločnosť je vyjadrením participácie občanov na spoločnom živote. Združovanie prebieha spontánne, bez formálnych jednotiacich systémov, ktoré sú známe zo spoločnosti s „vysokou dobrovoľnou organizovanosťou“ spravidla pod záštitou politických záujmov. Príklady z nedávnej minulosti sú napr. HJ (Hitler Jugend), alebo pionieri, či SZM, ale aj milicionári, ktorí boli ozbrojenou zložkou brániacou výdobytky vládneho zriadenia.

Dobrovoľníctvo je vyjadrením dlhodobej stability spoločnosti, ktorú neťaží tlak akéhokoľvek pôvodu. Poznáme ho už niekoľko storočí v krajinách s veľkou úctou voči jednotlivcovi, ako Švajčiarsko, Spojené kráľovstvo. Z tohto hľadiska je zaujímavé porovnanie Slovenska a Čiech. Kým na Slovensku boli zväzky čertove volky, tak napr. v Čechách, Rakúsku, alebo dokonca aj v samotnom Maďarsku boli bežné a dobre fungujúce. Príčinu treba hľadať v podtláčaní spolkov, ktoré boli počas maďarizácie, najmä po prijatí Apponyiho zákonov brané ako revolta. Takto boli zakázané, alebo zanikli mnohé spolky, dokonca aj Matica slovenská. Preto na Slovensku tradícia dobrovoľníctva, ale aj donorstva je iná a treba zohľadňovať jej špecifiká.

Občianska spoločnosť je podporovaná rôznym spôsobom. Platí tu – koho chlieb ješ, tomu slúžiš. Preto v občianska spoločnosť má toľko oblastí závislých na podpore mecénov a oveľa menej nezávislých. Granty, dotácie a pod. sú iba vyjadrením závislosti od donora. Podobne je treba vnímať aj zakladanie rôznych cirkevných (rôznych cirkví a náboženských spoločností) spolkov, združení, športových klubov až po združenia miništrantov.

V rámci občianskej spoločnosti sú v jednom vreci veľmi rôznorodé činnosti, snahy, dokonca i také, ktoré veľmi často vyvíjajú úplne protichodné činnosti. A tu je ťažisko problému.

Ľudia sú rôzne orientovaní a preto aj v združeniach je treba vidieť prirodzenú snahu spájať sily a presadzovať spoločnú myšlienku. Preto nik nemôže v rozvinutej občianskej spoločnosti očakávať unitárny spôsob myslenia. Donori, a nielen oni môžu zohrať selektívnym financovaním a podporou zohrať veľmi negatívnu úlohu v spoločnosti, najmä vtedy, ak sa preferujú krikľúni prinášajúci ideový gýč namiesto univerzálnej myšlienky. Videli sme to už mnoho ráz v histórii, ktorá napriek tomu, že sa opakuje, neprináša pre nás poučenie. Preto máme módne vlny rôznych problematík, ktoré riešia „elity“ národa. Nazývame to populizmus – lebo politici načúvajú ľud. Vzniká otázka, či populizmus z tohto hľadiska je niečím negatívnym, alebo pozitívnym. Lebo spravidla výraz populizmus je spájaný iba s počúvaním do vtedy, ak má politikov zastaviť pred svojvoľným konaním.

Spustenie skúšok jadrových bômb zobudilo mnoho ľudí, ktorí si začali uvedomovať hrôzu znečistenia životného prostredia pred ktorým nebolo a ani niet úniku. Výsledkom spoločných snáh, ako to vyjadril jeden z mojich priateľov, ochranár je, že ak veľa ľudí myslí rovnako, tak sa to musí podariť. Len tak mimochodom, toto bolo nepísané heslo pri obnove mlynu v Kvačianskej doline.

Od ochrany životného prostredia je blízko aj k politickému prostrediu. 68 rok bol v Československu rokom obsadenia a beznádeje. V Európe bol rokom veľkej revolty hipies, ešte aj dnes je možné často vidieť nielen deti kvetov, ale aj znaky revolty. Kultúra mládeže sa zmenila, ideály tiež. Sexuálna revolúcia oddelením plodenia od pôžitku zasiahla všetky sféry života. Toto obdobie sme prežili ochránení pred nástrahami „zlého“, či skazeného Západu režimom dohliadajúcim na všetky sféry života. Orwellovská vízia 1984 bola zrealizovaná. Tak dokonale, že do dnes sa nevieme z toho spamätať.

Po páde železnej opony sme zapĺňali vákuum všeličím. Aj brakom. Na druhej strane neboli sme pozadu, ako si to mnohí servilne myslia. Pamätám sa na lekcie nadšencov zo Západu, ktorí nás prišli apoštolovať a našli tu oveľa čulejší život, než na aký boli oni zvyknutí. My sme vedeli, čo je pôst (aj na Veľký piatok), oni nie. Mali sme samizdaty, ktoré sa čítali, kým oni boli zavalení množstvom literatúry na kriedovom papieri. Oni mali problém, či je Boh mužského, alebo ženského rodu, nám stačilo, že Boh existuje a že je pôvodcom všetkého. Diskusia vynárala otázku, kto je učiteľom a kto je žiakom. Servilnosť voči dolárovému cudzincovi v nás zostala, trpíme menejcennosťou, hoci by to často malo byť naopak. Blahobyt Západu bol často aj budovaný na našich mozoľoch.

V opozícii počas komunizmu neboli len veriaci, ale aj vzdelanci, umelci, výtvarníci, vedci. Verili vo všeličo, len nie v komunistickú ideu. Medzi nimi sa pohybovali nohsledi, ktorí boli stálou výzvou. Občas vznikali kuriózne situácie, keď sme čítali preklady kníh o vývoji spoločnosti, ktoré ktosi požičal z knižnice Ústredného výboru. Práve komunistické prostredie bolo ideálnym pre pestovanie slobody myslenia, lebo nebolo treba uvažovať v kategóriách módnych smerov. Nestačilo len myslieť, ale bolo treba aj argumentovať. Presvedčenie sa prejavovalo nielen na výplatnej páske a kariérnom postupe, ale aj pri prijímaní detí na školy. Nie každá strata zamestnania znamenala politickú neprispôsobivosť, hoci dnes je snahou ju tak deklarovať a tak skryť vlastnú neschopnosť.

Po páde opony nastali rýchlo snahy o „jednotiaci spôsob myslenia“. Je kuriózne, že najčastejšie sa s ním stretávame práve tam, kde v minulosti boli ľudia perzekuovaní. Videli sme argumentáciu trieskania po stole. Túto sme sa naučili. Že toto by bola podmienka k vlastneniu pravdy a neschopnosti pochopiť princípy pluralitného systému? Začali sme hľadať dôvody našej neschopnosti niečo zrealizovať a často sme sa uchýlili ku konštatovaniu – nie sme schopní urobiť viac, lebo máme málo hlasov, alebo  – neviem pochopiť, ako toto nemôže pochopiť (ten druhý). Teda frustrácia spojená s paralyzovaním, namiesto konštruktívneho, racionálneho zhodnotenia situácie.

Vraciam sa k Rade vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Rada je stálym odborným, poradným, koordinačným a konzultatívnym orgánom vlády Slovenskej republiky v oblasti ochrany základných ľudských práv a slobôd, politických a občianskych práv, práv osôb patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, práv na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva, v oblasti práv dieťaťa a presadzovania najlepšieho záujmu dieťaťa, v oblasti práv osôb so zdravotným postihnutím a práv seniorov, práv gejov, lesieb, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych osôb, pri presadzovaní zásady rovnakého zaobchádzania, rovnosti príležitostí a rodovej rovnosti. Toľko štatút.

Rada pozostáva z nasledovných stálych výborov:

  • Výbor pre národnostné menšiny a etnické skupiny,
  • Výbor pre osoby so zdravotným postihnutím,
  • Výbor pre rodovú rovnosť,
  • Výbor pre deti a mládež,
  • Výbor pre výskum, vzdelávanie a výchovu v oblasti ľudských práv a rozvojového vzdelávania,
  • Výbor pre predchádzanie a elimináciu rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatných foriem intolerancie a
  • Výbor pre práva lesieb, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych osôb.

Nie všetky výbory vyvolávajú záujem a diskusiu vo verejnosti. Napríklad posledný z menovaných – Výbor pre práva lesieb, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych osôb bol nedávno spomínaný v súvislosti s úlohami, ktoré si dal a ktoré nie sú v súlade s oficiálnym chápaním manželstva podľa poslednej úpravy Ústavy SR. Ináč o činnosti tohto výboru veľa nevieme a počul som tvrdenia, že k informáciám o jeho činnosti nie je možné sa ani dopracovať. O Výbore pre národnostné menšiny a etnické skupiny, Výbore pre osoby so zdravotným postihnutím, Výbore pre výskum, vzdelávanie a výchovu v oblasti ľudských práv a rozvojového vzdelávania a Výbore pre predchádzanie a elimináciu rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatných foriem intolerancie vo verejnosti niet záujmu, hoci tak isto by sa našlo všeličo, čo by sa dalo pretraktovať. Pýtam sa prečo? Najväčšiu publicitu má trvalo Výbor pre rodovú rovnosť. Už len samotný názov dráždi a vyvoláva emócie.

Doteraz o Výbor pre deti a mládež verejnosť nejavila veľký záujem. Na chvíľu sa zvírila hladina pri téme násilia páchaného na deťoch, únosoch detí a ich branie rodičom (čo bol import problému, možno s cieľom destabilizovať) a osudy detí, ktoré sa dostali zo Slovenska do zahraničia. Výbor pravidelne zasadal a priebežne riešil aktuálne záležitosti.

Občas som priniesol z prostredia, v ktorom som sa pohyboval, aktuálnu otázku, ktorá trápila. Bol to napríklad prípad tzv. porna v povinnej literatúre. Išlo o násilie, ktoré vehementne bránili tí, ktorí si mali predtým preštudovať smernice Rady Európy o násilí v školstve. Bránili ho urputne aj po tom, keď už bolo všetkým jasné, že záležitosť je scestná a je zrejme skôr otázkou autorských práv a honorárov, a to aj po dobrovoľnej smrti jedného z autorov. Bránia ho asi aj do dnes, lebo som nedostal odpoveď na môj podnet na Ministerstvo školstva a jeho podriadený orgán, ktorý spracovával osnovy. Štátny pedagogický ústav je špecialistom v neodpovedaní – lebo nie len na túto otázku, ale aj na inú – do dnes som nedostal primeranú odpoveď, prečo v rámci boja proti násiliu a extrémizmu sa nezaradila ani jedna spomienka na zločiny komunizmu, dokonca ani výročitý deň EÚ –  na Medzinárodný deň násilia – 23.august –spomienku na podpísanie paktu Molotov Ribentrop.

Keď som postavil otázku ohľadom tzv. sexuálnej výchovy vykonávanej aktivistami neznámeho pôvodu a základných školách na Spiši a to bez informovaného súhlasu rodičov, tak do záležitosti sa začali pliesť v rámci vytĺkania politického kapitálu politici s výsledkom, že rodičia neboli ochotní vypovedať. Bez žaloby niet sudcu.

Čo je dôležité – vtedy sa ma ako člena Výboru, kde som zastupoval mnohodetné rodiny, teda deti a mládež z normálneho, aj keď chudobného prostredia, nezastal nik. Nik ma nezaraďoval, ani Klub mnohodetných rodín. Teraz, keď sme sa neocitli na zozname vybratých organizácií, sme dostali do stredu pozornosti. Ale nie o tom, čo sme robili, ale kde nás niekto ne/zaradil. Už v minulosti som protestoval, keď oficiálny spracovateľ vládnej Stratégie ľudských práv si svojvoľnej nás zaradil kdesi, kde sme nikdy neboli. Už týmto sa stala Stratégia ľudských práv neľudskou. Zaradených, teda kádrovaných / lustrovaných bolo niekoľko desiatok organizácií. Kladiem otázku – ktorý politický smer sa venuje neplatenej práci – rozhodne môžem citovať viac socialistov, ako konzervatívcov. Kto sa venuje rodinným opatrovateľom? Z politikov tuším nik. Iba ak Írka, ktorá je v Európskom parlamente a je zaradená vo frakcii ALDE – teda liberálov. Viete koľko detí opatruje svojich rodičov? Žiaľ ani ja. Lebo s touto problematikou sa nezaoberá nik. Podpore mnohodetných rodín so zodpovedným rodičovstvom? Poznám iba kolektívny strach s demografickej zimy, ale riešenia v praxi? Nakoľko nás nik nemôže obviňovať, že nadŕžame niektorej strane, tak sme sa venovali problematike detí a mládeže z rozpadnutých rodín. Máme toto stanovisko: Ak vy starí (rodičia) sa neviete dohodnúť, tak nemáte právo na boj medzi sebou používať deti. Basta! Užívateľom floskule o temnom stredoveku pripomínam, že najviac nastolených otázok rieši kresťanstvo. Už v rannom stredoveku prepisovalo antickú literatúru, vzdelávalo, zakladali sa chudobínce, sirotínce, starobínce a nemocnice. Účtovníctvo tak, ako ho poznáme dnes vzniklo z potreby spravovania majetku, aby sociálne inštitúcie mohli fungovať. Túto časť spektra dobrovoľníctva sústavne ignorujeme.

V predošlom blogu, alebo skôr poznámke o komore mimovládnych organizácií https://blog.postoj.sk/22933/komora-vyboru-pre-deti-a-mladez som uviedol: Dieťa nemá právo hlasovať a o jeho osude rozhoduje sebecky starec, ktorý toto právo má! A  ako bude rozhodovať? Vzhľadom na stručnosť a reakcie na túto poznámku spresňujem. Vek voliča nie je smerom hore limitujúci. Teda i starec (kam už aj ja pomaly patrím) má možnosť rozhodovať o politike, o tom, ako sa bude uberať riešenie otázok. Samozrejme, politici sa budú vtierať striebornej generácií, len aby získali hlasy. Riešenie je orientované v prospech tých, ktorí už majú spočítané a nie tých, ktorí majú väčšiu časť života pred sebou. Teda podobne, ak aj iné organizácie mnohodetných rodín v EÚ sa snažíme zväčšiť vplyv tých, ktorý ešte z dôvodu nízkeho veku nemajú možnosť rozhodovať. Uskutočniť sa to dá buď znižovaním veku voliča (napr. Rakúsko 16 rokov) alebo prenesením práva na rodiča, či zákonného zástupcu. Oboje vyžaduje rozsiahle analýzy a celospoločenskú diskusiu. Okrem tejto zmeny vo volebnom systéme prichádzame aj s novinkou. Do teraz sme dávali hlas niekomu, dokonca sme mali možnosť niekoho uprednostniť preferenčným hlasom. Ale nikde nemáme možnosť povedať – tohto rozhodne nie! Teda dávať negatívne hlasy. Keď sa pozeráme na vývoj demokracie z hľadiska volieb, tak krajina považovaná za vzor ešte pred storočím (Švajčiarsko) neumožňovala ženám sa vyjadriť vo voľbách. Teda nech si tvrdí kto chce, čo chce, ale objektívne vývoj je pozitívny, smeruje k lepšiemu, aj keď skúsenosť prvej, či druhej svetovej vojny nás vedie k obozretnosti.

Dodávam – väčšina z toho, čo tu spomínam má silný rodový náboj. Výchova, opatrovanie, je ženskou doménou. Niekedy natoľko, že mužov nechcú ani pripustiť (napr. striedavá starostlivosť).

Zhrnuté: Pôsobenie Klubu mnohodetných rodín vychádza z prirodzeného zákona. Ten nie je ani konzervatívny, ani tradičný, ani socialistický, či liberálny. Je neutrálny. Každá odchýlka jeho interpretácie vedie k porušovaniu rovnováhy. Politické subjekty si vyberajú z univerzálneho spektra čosi, čomu sa prednostne venujú. Je to legitímne.

Cieľom pôsobenia Klubu mnohodetných rodím vo Výbore bolo, aby dieťa bolo subjektom a nie objektom práva. Parciálne ciele sme mali podriadené tomuto základnému. Počas existencie Klubu sme zostali nezávislými, čo dokazuje, že s našou nezávislosťou to myslíme ozaj vážne.

Diskusia je teraz o obsadení komory. Je také, aké je. Nemusí sa nám páčiť, ale akceptujeme ho. Diskusia o konzervatívnych hodnotách spájaná s členstvom vo výbore je problematická. Aspoň v kontexte v súčasnej situácie a našej skúsenosti o reálnej podpore a záujme riešiť otázky detí a nie otázky politikov a novinárov. Či nadácia s mechom peňazí je správnou voľbou? Neviem. Či akademická pôda môže hrať rolu mimovládnej organizácie? Tiež neviem. Lebo neviem si predstaviť Sociologický ústav Slovenskej akadémie vied v tejto roli (september 2016, konferencia v hoteli Carlton), najmä po vystúpeniach jeho predstaviteľov napr. pri snahe zobrať deti z rodín vo veku do troch rokov, keď vieme, že je to vhodné len v núdzi. Nuž Brusel diktuje a my vo vidine grantov, dotácií a všeličoho iného prestávame sa zastávať detí. Pred niekoľkými rokmi bol som na konferencii v Lisabone, kde profesorka z Francúzska vychvaľovala inšticionalizovanú predškolskú výchovu v veku 0 až 6 rokov veku dieťaťa. Pýtal som sa či ranné detstvo bolo vo výskume vyhodnocované osobitne. Odpoveď – nie. Musel som pri mojej argumentácii siahnuť až tak ďaleko, že patrím ku generácií, keď naše matky nás museli odkladať do inštitúcie po 6 týždňoch po pôrode. Nik nehľadel na fyziologické potreby dieťaťa, matky, budúcej generácie. Budovanie krajších, červených začiatkov malo prednosť. Do dnes nesieme dôsledky konania štátu. Keď pozerám na dĺžku materskej dovolenky v niektorých krajinách EÚ (napr. Belgicko) začínam chápať. Ekonomika má prednosť pred ľudskou dôstojnosťou, pred prirodzenými potrebami. Zlatý stredovek! Lebo vtedy nik nenaháňal matky ísť zlepšovať výkonnosť hospodárstva, cenil si dieťa, lebo mu zabezpečovalo budúcnosť. Pre tých, ktorým zhorkla slina – kto narieka, že nemáme dosť pracovnej sily – sú to predstavitelia tejto vlády! Inde otvorili hranice s cieľom nahradiť úbytok obyvateľstva importom. Ponižujúce je to, že toto konanie sa zdôvodňuje tým, že je v záujme ľudskosti. To, čo odmietame, lebo máme reálnu skúsenosť komunizmu sa v západnej Európe často stavia ako cieľ, ako výdobytok. Oni majú len skúsenosť s národným socializmom, prípadne s fašizmom, nezažili komunizmus. Nám sa iba čudujú. Nechápu Čechov, Poliakov, Rumunov, Bulharov, či nás. Nevedia, čo znamená komunistický teror. Preto mnohé rady, ktoré dostávame v dobrej viere, sú nepoužiteľné.

Že majú liberáli navrch? Alebo konzervatívci? Alebo? Pozrite sa, kto a akým spôsobom zamietol Európsku iniciatívu One of Us. Biznis s podstatou človeka, s kmeňovými bunkami, teda ním samotným. Nespokojnosť ľudí začína mať podobné rysy, ako v 68 rokoch. Len vtedy sa ľudia pestro obliekali a vyspevovali. Dnes začínajú obliekať uniformy a pochodovať, chodiť po vlakoch a nás chrániť. Ak tým argumentujú, že nás chránia, tak kde je štát, že umožňuje takúto argumentáciu? Lebo výsmech s červenými nosmi (Taliansko), či pani, ktorá sa pohádala ešte aj s vlastným otcom, a dostala sa do druhého kola prezidentských volieb, vedie k rovnakému výsledku. Zničenia prostredia európskej kultúry vybudovanej na židokresťanskom základe. Ale to sme predsa odmietli, či nie? Potom je prirodzené, že domáce mimovládne organizácie sú nahrádzané medzinárodnými organizáciami, ktoré namiesto rady by mali dohliadať na reálnu podporu dieťaťa. Aj toho, čo ešte ani raz nezakričalo. Ale toto Výbor pre deti a mládež nemá v kompetencii.

Pred nedávnom sme mali možnosť pripomienkovať stratégiu na kratšie obdobie pre deti a mládež. Materiál obsahoval odporúčania zo zahraničia, ktoré už na prvý pohľad poburovali. Nie je mojou úlohou sa zaoberať týmto materiálom. Kladiem však otázku, nie, kričím! Prečo sa nepodieľame na spracovaní podkladov pre medzinárodné organizácie, ktoré na ich základe spracovávajú katalógy otázok?

Veľa otázok, málo odpovedí. Len kladieme otázky správne? Lebo otázka skrýva v sebe odpoveď. Dnes kritizujeme predstaviteľov vlády (ministerstiev), že vybrali také organizácie, ktoré nespĺňajú kritériá podľa našich predstáv. Organizácie sú neosobné. Vieme, kto je konkrétny človek nominovaný organizáciou? Mali by sme sa tešiť, že sa nás vlády pýta na náš názor. Či ho akceptuje, to je druhá otázka. Ale ak sa vláda dozvie, čo predkladáme, tak náš názor by mal slúžiť ako červíček vo svedomí, ktorý sa nedá uspať. Ten v minulosti nás hrýzol. Dlho, viac ako desaťročie nám trvalo, kým sa dosiahlo, že je tu ombudsman pre deti a mládež, ale aj pre zdravotne postihnuté deti.

Dostali sme pozvanie robiť červíka. Červíka vo svedomí. Máli sa nám to?

Stanislav Trnovec, občiansky aktivista a predseda Klubu mnohodetných rodín.