Na slovenskom knižnom trhu sa nedávno objavil zaujímavý počin, ktorý hneď po vydaní vzbudil viaceré kontroverzné reakcie. Je ním kniha Vladimír Palko: Šiel som až na hranu s podtitulom Karol Sudor – Vladimír Palko – Liberál spovedá konzervatívca.
Karol Sudor po vydaní knihy čelil prekvapujúcemu ataku z „liberálneho“ prostredia. Niečo také doteraz nebolo možné sledovať v slovenskej spoločnosti.
Vladimír Palko je bývalý katolícky politik, ktorý dlhé roky pôsobil v KDH až neskôr založil politickú stranu KDS, ktorej sa nepodarilo etablovať. Zaujímavé je, že ukončenie pôsobenia KDS dnes vyhodnocuje ako politickú chybu. Je možné s ním súhlasiť, pretože po nástupe Alojza Hlinu na post predsedu KDH, mohlo KDS chytiť druhý dych a potiahnuť tradičnú, ortodoxnejšiu líniu kresťanskodemokratickej politiky na Slovensku, ktorú KDH dlhé roky od svojho vzniku razilo. Vladimír Palko je zároveň publicista, ktorý pravidelne komentuje politické a spoločenské dianie.
Svoju silnú stránku a suverénnosť prezentuje v časti rozhovoru venujúcej sa jeho politickému pôsobeniu, ale aj v iných témach ako je diskriminácia a intolerancia nás kresťanov v Západnej spoločnosti. V politických zápasoch obstál a zachoval si svoju morálnu integritu. Za najlepšie obdobie KDH považuje obdobie líderstva Jána Čarnogurského st., ktorého opisuje ako skromného a veľkorysého človeka, ktorý „KDH vdýchol dušu a nadlho aj vzorce správania“.
KDH sa rozštiepilo na nezhode o tom aká má byť podoba hnutia: či to má byť menšie hnutie, ktoré je prísne vystavané na Sociálnej doktríne Katolíckej Cirkvi alebo má ísť skôr o širšie liberálnokresťanské hnutie, ktoré sa viac adaptuje na kultúrne a morálne zmeny, ktorými spoločnosť prechádza. V druhom prípade sa za vzor dávala nemecká dvojka CDU/CSU. Nezhoda zároveň bola aj na prístupe k porážke merčiarizmu: Čarnogurského krídlo to vnímalo ako beh na dlhej trati, pričom duo Mikuláš Dzurinda/Ivan Šimko ako urgentnú politickú prioritu.
Karol Sudor sa Vladimíra Palka pýta ako hodnotí doterajších predsedov KDH. Za pozornosť stojí hodnotenie pôsobenia súčasného predsedu hnutia Alojza Hlinu:
„Psychológia kádehákov sa odvíja čisto od preferencií strany – ak vidia, že majú sedem percent, majú pocit, že všetko je v najlepšom poriadku, aj menej, cítia sa ohrození. Hlina je prvý predseda KDH, ktoré som osobne nezažil, prvý, ktorý nevzišiel priamo z KDH. Vnímam však, že má veľa energie a je živý, kým KDH bolo po voľbách 2016 umŕtvené po kolapse. Keď bojujete o život, pomôže vám, že sa metáte, nech už to je akýmkoľvek smerom. :) Rozhodne vlial KDH život, ale to smerovanie je zvláštne. Jeho veľkou slabinou je, že pri argumentácii sa necháva strhnúť a nerozoznáva, kedy sa ešte opiera o fakty a kedy už fabuluje. Fabulácie a manipulácie používa často. V prezidentskej kampani manipulovať kádehákov proti Mikloškovi a jeho útok na Mikloška po prvom kole volieb bol grobianstvom. Vo všeobecnej rovine sa stále hlási k ochrane života a rodiny, v konkrétnostiach sa však obyčajne vykrúca. KDH môže navrátiť do parlamentu, ale poškodí jeho dušu.“
Karol Sudor sa na rozhovor pripravil čo vyplýva z toho, že v otázkach cituje výňatky z dokumentov II. Vatikánskeho koncilu, ku ktorým sa následne Vladimír Palko vyjadruje.
Zaujímavá situácia nastáva v časti týkajúcej sa neuzavretej zmluvy o výhrade vo svedomí, keď Karol Sudor vznáša námietku kritikov voči zmluve, že do slovenského právneho poriadku by vniesla cirkevné právo, pretože sa v nej nachádza formulácia – uplatniť výhradu vo svedomí by bolo možné len podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej Cirkvi, teda podľa jej magistéria. Zo strany Karola Sudora ide o relevantnú námietku a legitímnu otázku, ktorá si žiada adekvátnu odpoveď. Tá však zo strany Vladimíra Palka neprichádza, pričom odpovedá: „To ako keby ste povedali, že ak máme v trestnom zákone trest za vraždu, tak prenášame piate Božie prikázanie Nezabiješ do štátneho právneho systému.“. Rozhovor následne pokračuje k tejto téme.
Skúsme si túto námietku podrobnejšie rozobrať: V prvom rade je potrebné poznamenať, že nie je správne tvrdenie, že do slovenského právneho poriadku by uvedenou formuláciou bolo vznesené cirkevné právo. Katolícka Cirkev má kodifikovaný vnútorný právny systém v Kódexe kanonického práva (CIC). Vieroučné a mravoučné zásady Katolíckej Cirkvi nie sú primárne obsiahnuté v CIC, ale v iných dokumentoch ako sú závery ekumenických koncilov, synôd a pápežského magistéria – encykliky, exhortácie a pod. Vieroučné a mravoučné učenie je zhrnuté v Katechizme Katolíckej Cirkvi.
V druhom rade je zaujímavé, že sa tvorca návrhu zmluvy o výhrade vo svedomí rozhodol pre uvedenú formuláciu.
Tvorba právnych predpisov má pravidlá, ktoré sú uvedené v Zákone o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR. Podľa tohto zákona:
„Právny predpis musí byť terminologicky správny, presný a všeobecne zrozumiteľný. Používajú sa len správne a ustálené právne pojmy. Výnimočne možno v právnom predpise použiť aj pojmy, ktoré nezodpovedajú kodifikovanej podobe štátneho jazyka, ak sú súčasťou ustálenej právnej terminológie a v právnom poriadku majú ustálený význam.“
„Použitie neurčitých pojmov je možné len v rozsahu nevyhnutnom na dosiahnutie účelu právneho predpisu.“
„Ak sa pri tvorbe právneho predpisu používa pojem, ktorý právny poriadok nepozná, vymedzí sa jeho presný význam definíciou; to neplatí, ak ide o pojem, ktorého význam je všeobecne známy alebo dostatočne zrejmý vzhľadom na jeho bežné používanie.“
Uvedený zákon sa nevzťahuje na tvorbu medzinárodných zmlúv, preto ho uvádzam len na ilustráciu.
Uvedená formulácia je veľmi všeobecná, nedostatočne konkretizovaná. Je možné predpokladať, že po uzatvorení zmluvy o výhrade vo svedomí by sa tento medzinárodnoprávny záväzok premietol do zákonov Slovenskej republiky, kde by došlo k jeho konkretizácii. V takom zmysle sa robia aj iné medzinárodné dokumenty o ľudských právach, ktoré majú všeobecnú rovinu a k ich konkretizácii dochádza v právnych poriadkoch jednotlivých signatárskych štátov alebo prostredníctvom rozhodovacej činnosti súdov.
Otázne je ako by sa postupovalo v prípade, ak by zmluva o výhrade vo svedomí v uvedenom znení bola uzatvorená. Vznikla by Slovenskej republike povinnosť túto zmluvu vykonať prijatím zákona? Ak áno – príslušný štátny orgán by si od Svätej stolice alebo Konferencie biskupov Slovenska vyžiadal konkrétny zoznam situácii, v ktorých by si všetky fyzické osoby (nie len katolíci) mohli uplatniť výhradu vo svedomí? Čo by sa stalo, ak by tento zoznam obsahoval aj situácie, s ktorými by väčšina NR SR nesúhlasila ? V rámci pripomienkovacieho konania by sa zároveň ozvali aj ďalšie záujmové organizácie, ktoré by tiež vzniesli svoje požiadavky, napr. organizácia zastupujúca odporcov očkovania. A ako by sa postupovalo v prípade zmeny v morálnom učení Katolíckej Cirkvi?
Keď sa autori venujú ďalším otázkam ako sú umelé potraty, homosexualita, transgenderizmus alebo liberalizmus, z otázok a odpovedí cítiť laickú rovinu, v ktorej sa rozhovor odohráva a absenciu erudície v oblasti morálnej a politickej filozofie.
Ilustrovať je to možné napríklad na otázke Karola Sudora, ktorou sa pýta „Prečo vlastne vnímate liberalizmus ako chybný?“
Vladimír Palko odpovedá nasledovne:
„Rozhodujúce pre akýkoľvek filozofický aj politický systém je, či hovorí pravdu o ľudskej duši, o človeku a spoločenstve, alebo klame. Liberalizmus správne považuje človeka za slobodnú bytosť so slobodnou vôľou, len mu chýba uvedomenie si krehkosti ľudskej povahy. Tvrdí, že všetko sa dá, vrátane porušovania zásad, ktorým ľudstvo dlho verilo. Lenže ak systém klame, zákonite to prináša rozpory a problémy, až v ňom nemožno normálne fungovať. Systém je preto postupne devastovaný, až nakoniec zanikne alebo sa transformuje na niečo iné. Problémom liberalizmu je primárne to, že nie je pravdivý.„
Z ďalšieho dialógu vidno, že ani Karolovi Sudorovi takáto odpoveď nestačila, a ďalej sa pýta: „V čom?“. Vladimír Palko je v odmietaní „liberalizmu“ dedičom Jána Čarnogurského st., ktorý po porážke komunizmu vymedzil ako ďalšieho súpera ideológiu „liberalizmu“. Ak sa pohybujeme v teoretickej rovine je dôležité vychádzať z doktrinálneho chápania liberalizmu a vychádzať z prác relevantných predstaviteľov politickej vedy. Inak môžeme skĺznuť k tomu, že si vytvoríme slameného panáka, ktorého označíme ako „liberalizmus“ a toho potom kritizujeme.
Katolícky politický filozof Patrick Deneen v roku 2018 vydal svoju vplyvnú a diskutovanú knihu „Why liberalism failed“.
V krátkosti sa pozrime v čom vidí Deneen zlyhanie liberalizmu:
“ Deneen argues that our society’s ills — its colossal income inequality, its demolition of civic associations, its scorn for faith and family and tradition — are caused by the success of liberal theory. Ancient Greek and early Christian political philosophy defined “liberty” as the capacity to cultivate virtue in order to govern one’s self and one’s city with restraint; Deneen writes approvingly of this conception of liberty. Classical liberalism, however, advanced a new understanding of liberty, seeking to define it as the ability to live and act unfettered by arbitrary legal power or oppressive social customs. As the modern definition of liberty won out over the ancient one — in other words, as liberalism succeeded — new societal pathologies were engendered. Having been created by the liberal framework, these pathologies cannot in the end be solved within it.“
Vladimír Palko uvádza, že hlavným problémom liberalizmu je to, že nie je pravdivý, ale prečo vlastne nie je pravdivý? Adekvátnu odpoveď nenachádzame.
Zoberme si napríklad iného katolíckeho mysliteľa Michaela Nováka, ktorý vo svojom texte The Return of the Catholic Whig tvrdí, že liberalizmus a katolicizmus sú nie len kompatibilné, ale priamo zhodné. Týmto chcem povedať, že ak chceme zaujať postoj k liberalizmu musíme aj správne pochopiť čo liberalizmus hlása a ako sa to v sociálnej realite prejavuje. Inak sa môže stať, že akýkoľvek negatívny spoločenský jav hneď automaticky označíme ako následok liberalizmu, pretože v našej politickej stratégii sme liberalizmus vymedzili najväčšiu ideologickú hrozbu.
Aj z uvedeného dôvodu sa autori rozhovoru niekedy zamotávajú a nedostávajú sa k jadru veci, v ktorom by bolo možné názorový konflikt rozuzliť. V každom prípade dialóg medzi svetom „konzervatívcov“ a svetom „liberálov“ je potrebný. Táto kniha predstavuje unikátny počin na tomto poli a môže byť veľmi obohacujúca pre obidve strany.