Páter, často vo Vašich homíliách (i kriticky) spomínate Európu, európske hodnoty, európsku politiku. Kriticky sa staviate k organizáciám, ktoré na európskej úrovni presadzujú ideológiu, ktorú práve beatifikovaný pápež Ján Pavol II. nazval „civilizáciu smrti“. Ako sa má mladý človek dobrej vôle postaviť k Európskej únií? Má sa snažiť naplniť ju dobrým obsahom alebo odmietnuť tento projekt a podporovať silné národné parlamenty? Čo potrebuje dnešná Európa? Aký je jej hlavný problém?

Odpoveď:

V našom svete je to tak, že človek môže pokaziť aj to najlepšie i najkrajšie. Myšlienka zjednocovania národov a ľudí je múdra, hlboko biblická i kresťanská. Napokon pri počiatkoch zjednotenej Európy boli silné kresťanské osobnosti. Rozhodujúce je, na akých hodnotách budeme budovať „svoj spoločný dom“. Je dobré myslieť na slová apoštola Pavla: Každý nech si dáva pozor, ako stavia. Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus. Blahoslavený Ján Pavol II. napísal: Jadro drámy dnešného človeka spočíva v zatemnení jeho zmyslu pre Boha. Tam, kde sa stráca zmysel pre Boha, stráca sa aj zmysel pre človeka, pre úžasný dar života. Týmto problémom trpí aj dnešná Európa. Podľa mňa sa Európa potrebuje vrátiť k svojim vlastným koreňom, k hodnotám evanjelia, ku kultúre života, inak statí svoju vlastnú tvár. Nemôžeme beztrestne experimentovať a hazardovať s pravdou vlastného života a kresťanského dedičstva. Potrebujeme ich nanovo objaviť a z nich žiť. V nich môže mladý človek s nádejou budovať Európu a byť pre ňu nádejou.

Mnohí mladí ľudia odmietajú niektoré časti učenia Katolíckej cirkvi. Napríklad sexuálnu etiku. Nedávno som sa rozprával s jedným 23-ročným mladým mužom, ktorý povedal: Nedokážem pochopiť ako môže Katolícka cirkev považovať niečo také krásne ako sex za hriech. Mal na mysli pohlavný styk dvoch mladých ľudí mimo manželstva – smilstvo. Aj v Katolíckej cirkvi sa objavujú hlasy na reformu sexuálnej etiky. Aká by bola Vaša odpoveď takto zmýšľajúcim mladým ľuďom?

Odpoveď:

Už na strednej škole nás učili, že kto dobre rozlišuje, dobré učí. Problém odmietania učenia Katolíckej cirkvi je niekedy problémom nesprávneho pochopenia. Preto je potrebné Božie prikázania správne chápať, aby sme mohli o nich správne rozprávať a správne podľa nich žiť. Ony totiž vyjadrujú pravdu života a skutočnú lásku. Keď som bol mladý, premýšľal som, či by nebol život bez nich jednoduchší a krajší. Presvedčil som sa, že sú pre nás múdrosťou a darom, zárukou zdravého a šťastného života. Preto ich nevnímam ako niečo, čo by nás oberalo o krásu a radosť života, ale čo nás v skutočnosti k nim vedie. To, čo učí Katolícka cirkev o ľudskej sexualite, je posolstvo života, ktoré nemá od seba a ktoré nemá iba pre seba. Na základe Božieho slova nás učí, že ľudská sexualita je úžasný Boží dar. Zmysel a poslanie ľudskej sexuality tkvie v odovzdávaní nového života v manželstve a v napĺňaní spoločnej radosti a lásky muža a ženy. Teda nie ľudská sexualita, nie radosť zo sexu je hriech či problém, na ktorý poukazuje Cirkev, ale nerešpektovanie a pošliapavanie pravého zmyslu a poslania ľudskej sexuality. Ak si kúpim auto a výrobca mi dá príkazy, ako ho používať, každý uzná, že je múdre ich rešpektovať. Azda je múdre odmietať rady a príkazy výrobcu, ktorý vie, kedy nám môže daná vec najlepšie poslúžiť a kedy ňou ublížime sebe i druhým? Cirkev nás učí prijímať a vnímať sexualitu ako dar, ku ktorému vždy patrí aj disciplína a zodpovednosť. Pretože platí zásada: sloboda a zodpovednosť patria spolu. Len potom rastie i opravdivá radosť. Myslím, že raz sami porozumieme, akým darom a múdrosťou sú slová Cirkvi, ktorými nás učí chápať a prežívať ľudskú sexualitu a dávať ju do služby lásky i života. V spoločnosti, v ktorej máme čoraz viac manželských neverností, rozvodov, sexuálnych závislostí, je dobre jasne povedať, že láska bez sexuality vystačí k šťastiu, ale sexualita bez lásky nikdy a nikomu nepostačí.

Ste autorom knihy s veľmi silným názvom – Láska ku Kristovi až do zabudnutia seba samého – je úplnou márnosťou sa pýtať autora knihy s takýmto názvom, či má niekedy aj pochybnosti vo viere? Hovoríte si niekedy – čo ak predsa? Čo ak cirkev nesprávne interpretuje evanjelium? Čo ak… ?

Odpoveď:

Pri tejto otázke mi prišli na um slová svätého Augustína, ktorý sa vyslovil: Chcem sa radšej mýliť s Cirkvou, ako mať pravdu bez nej. Tým vyjadril, ako je hlboko presvedčený o pravdivosti toho, čo nám Kristus dáva cez svoju Cirkev a ako tomu veľmi verí. To presvedčenie vyrastalo z jeho osobnej skúsenosti, že bez Boha človek nenájde ani seba, ani pravý život a pokoj svojho srdca. Osobne som presvedčený: Ak budeme chcieť žiť život hodný človeka, budeme sa dožadovať Kristovho evanjelia a sami skúsime jeho pravdivosť.

Čo sa týka pochybností vo viere, blízke sú mi slová teológa Romana Quardiniho, ktorý hovorí, že viera je schopnosť uniesť vlastné pochybnosti. Som presvedčený, že každý, kto verí i každý, kto neverí, sa stretá s pochybnosťami. Mať pochybnosti samo osebe nemusí byť zlé a ani hriech. Môže to byť dokonca dar, ktorý môže prehĺbiť a posilniť môj život viery. Spomínam si na lekára, ktorému zomrel mladý dvadsaťročný syn a zveril sa mi so svojimi pochybnosťami. Povedal som mu, aby ich vnímal ako dar a výzvu čím lepšie svoju vieru poznať a uskutočňovať. Bol za tie slová vďačný. Napokon svätý Augustín múdro hovorí: Ani tisíc pochybností nevytvorí jediný dôkaz proti Bohu. Zaiste je to Boží dar, ak dnes osobne nemusím žiť s otázkou: Čo ak…? A verím, že ak príde, stane sa mi darom.

Ako by ste stručne dvoma – tromi vetami vysvetlili neveriacemu človeku pojem „Boh“, v ktorého verím? Alebo ako by ste vysvetlili Vašu vlastnú vieru? V čo veríte?

Odpoveď:

Určite si to vyžaduje väčší priestor a tiež poznať myslenie daného neveriaceho, aby som mu čo najzrozumiteľnejšie mohol hovoriť o Bohu. Ale pokúsim sa odpovedať. Od malička ma fascinoval život. Chcel som ho prežiť v jeho plnosti a v šťastí. Vedel som, ak nechcem byť obeťou nezmyselného osudu či neznámych vesmírnych síl, ak chcem rozumieť sám sebe, druhým i svetu, potrebujem nájsť pravdu a zmysel života. Objavil som ho v láske, ktorej ma učí Ježiš Kristus. On mi dal poznať, že som stvorený z lásky a povolaný nachádzať skutočné šťastie a zmysel svojho života v láske tu i vo večnosti. Som súčasťou úžasného plánu Niekoho, koho nazýva svojím i naším Otcom. Ježiš mi sprítomňuje Boha ako Lásku, Svetlo, Život… Boh mi je najzákladnejšou potrebou, ak chcem svoj život žiť v jeho plnosti a ak chcem byť naozaj človekom. Možno by som to mohol vyjadriť slovami súčasného Svätého Otca: Ak zabudneme na Boha, všetko môže byť akokoľvek rozumné, no človek stráca svoju dôstojnosť a vlastnú ľudskosť, čím prichádza o to najhlavnejšie.

Mnohé obdobia ľudských dejín majú svoje svetlé i tmavé stránky. Dvadsiate storočie malo tmavé stránky – vojny, totality a ich obete. Pozitívne – boj proti totalitám – disidenti a ich dedičstvo, hrdinovia, ktorý sa obetovali aby zachránili iných – Maximillian Kolbe a iní. A čo dnes? V akej dobe žijeme? Prevláda to pozitívne alebo negatívne? Aké sú podľa Vás dobré stránky Slovenska, Európy, sveta? A aké tie negatívne? Existuje niečo za čo by mal kresťan v súčasnosti pozdvihnúť svoj hlas a povedať – tak toto nie!? Ak áno, prečo?

Odpoveď:

Odpovedať na takto položenú otázku by si vyžadovalo napísať celú knihu. Každé dejinné obdobie bude mať svoje temné i svetlé stránky. Múdre je uvedomiť si, že naša doba bude taká, akí budeme my sami. Často mi prichádza na um nápis, ktorý som videl na ktoromsi múre: Chceme sa mať lepšie. Problém je v tom, že to chceme bez toho, aby sme my sami stali lepšími. A to v skutočnosti nie je možné. Rád by som uviedol pohľad Benedikta XVI. na dobu, v ktorej žijeme, pohľad, s ktorým sa stotožňujem a uviedol by som to ako svoju odpoveď: Ľudstvo sa nachádza na rázcestí. Je čas vstúpiť do seba. Je čas na zmenu. Čas na obrátenie. Je tu tak veľa problémov a treba riešiť každý z nich. No nevyriešia sa, ak nebude v strede stáť Boh a nestane sa vo svete viditeľným. Povstal smäd po šťastí, ktorý človek nedokáže uhasiť tým, čo má. Preto sa utieka k niečomu, čo môžeme nazvať rajom diabla ničiaceho ľudí okolo seba. Vidno, že človek túži po nekonečnej radosti, chce si užívať bez akejkoľvek miery, túži po nekonečne. Avšak tam, kde niet Boha, sa mu to nikdy nepodarí. Preto si sám musí vytvárať lživú náhradu, falošné nekonečno. To jedno zo znamení čias, ktoré pre nás kresťanov predstavuje naliehavú výzvu. Musíme dokázať – a aj to sami prežívať – že nekonečno, ktoré človek potrebuje, nájde len v Bohu. Boh je našou najzákladnejšou potrebou, aby sme mohli čeliť ťažkostiam našich čias. Preto musíme zmobilizovať všetky túžby duše a sily dobra, aby sme proti falošnému obrazu postavili pravdivý obraz a mohli preťať túto špirálu zla.

Tento rok sa konal 2. pride LGBT hnutia. Podporujete požiadavky týchto skupín? Teda požiadavky neheterosexuálnych ľudí? Ako sa mladí kresťan postaviť k týmto požiadavkám? Má ich podporiť? Prečo áno? Prečo nie?

Odpoveď:

Podporovať chcem iba to, čo je správne a dobré. Podporovať môžem právo na vyjadrenie názoru, ale nemôžem podporovať názor alebo postoj, ktorý je v rozpore s Božím slovom a so Stvoriteľovým plánom s človekom. A pre mňa zámer tohto hnutia je v rozpore so zdravým rozvojom života a spoločnosti. Problém vidím tiež v tom, že človeka chceme vnímať iba na základe pohlavnosti. Ktosi to vyjadril slovami: Dnes nám sex vstúpil do hlavy. Sexualita je prirodzenou a dôležitou súčasťou nášho života. No človek je viac ako iba sexualita, a preto nie sexuálna orientácia má rozhodovať o tom, kto som a ako mám žiť. O tom môže rozhodovať cieľ, zmysel, pravda ľudského života. Ak ich neprijmeme ako kritérium skutočného života a nepoukážeme, že v tom je pravá cesta k naplneniu seba samého, potom krivdíme aj ľuďom s homosexuálnou orientáciou. Ak totiž odlúčime ľudskú sexualitu od cieľa a zmyslu života, potom nemôžeme mať správny vzťah ani k človekovi ani k ľudskej sexualite. Som presvedčený, že zdravú ľudskú spoločnosť možno budovať iba na základe plánu Stvoriteľa, ktorý stvoril človeka ako muža a ženu a povolal ich utvárať základnú bunku každej zdravej spoločnosti, akou je manželstvo a akou je rodina. Dnes, keď má byť rodina základnou témou spoločnosti, sa nám nasúva takmer ako hlavná téma problém sexuálnej menšiny. Už to je problém, že sa delíme na väčšiny a menšiny, a nezaujíma nás skutočná pravda a dobro človeka ako takého, nespytujeme sa, čo je správne, neberieme pravdu o človekovi ako kritérium života. Ak človek nevie, prečo žije, nemôže ľudsky žiť. Preto vytvárať spôsoby života odtrhnuté od jeho zmyslu a cieľa sa skôr či neskôr ukáže ako nesprávna cesta. Ak chce človek seba samého považovať za niekoho, kto si sám bude určovať zmysel života a správať sa, že mu je všetko dovolené, tým sa stáva skutočným ničiteľom.

V mnohých západných krajinách zasvätené osoby sexuálne zneužívali deti. Cirkev opustili ďalší ľudia a stratila na dôveryhodnosti. Lavicoví kritici ako Hans Kung kritizujú niektoré cirkevné pravidlá a na základe i týchto skutočností požadujú reformu Cirkvi – dobrovoľný celibát, emancipácia žien, demokratizácia… Aký je Váš názor? Potrebuje Cirkev reformu? Akú?

Odpoveď:

Myslím, že je dobré vidieť, že Pán Ježiš napriek všetkým slabostiam ľudí, Cirkev neopúšťa a vzbudzuje v nej svätých a  prostredníctvom nich je tu prítomný. Každé zneužitie treba odsúdiť, aj keď je podiel Cirkvi v porovnaní so všetkým zneužívaním vo svete iba 0,5 %.

Zaiste Cirkev potrebuje vždy obnovu, ktorá však spočíva v tom, aby sme sa vrátili k Ježišovi Kristovi a k jeho evanjeliu, vyjadrené slovami knihy Zjavenia svätého Jána, aby sme sa vrátili k prvotnej láske. Potom môžeme zistiť, ako je evanjelium nové a ako ním možno vytvárať krásny život v Cirkvi a vo svete. Vždy ma oslovuje, ako sa v Božom slove píše o ľuďoch prvej Cirkvi: Boli to ľudia dobrí, plní viery a Ducha Svätého. V tom je skutočná obnova Cirkvi. Ktosi postavil otázku: Aký je rozdiel medzi svätcom a revolucionárom, obaja chcú zmeniť svet? Múdra odpoveď znie: Revolucionár chce zmenu robiť zmenou druhých, svätec zmenou seba samého. K obnove Cirkvi nedôjde bez nášho vnútorného obrátenia, ku ktorému patrí, že postavíme Boha opäť na prvé miesto, naučíme sa počúvať Božie slovo a ním si necháme určovať svoj život.

Aká je vízia Vašej osobnej budúcnosti? Neplánujete sa vrátiť do Chynorian? Akú sú Vaše publikačné ciele? Pastoračné? Kňazské?

Odpoveď:

Keďže som svoj život spojil so službou Cirkvi a jezuitov, aj vízia mojej osobnej budúcnosti je určovaná tým, kde ma Cirkev a Spoločnosť Ježišova pošlú a akú úlohu mi zveria. K tomu chcem byť k dispozícií, pokiaľ mi Pán Boh dopraje ešte síl a života. S tým sa spája aj moja pastoračná, kňazská a iná činnosť.

Čo by ste povedali mladým ľuďom, ktorí neveria v Boha? Alebo upadli do náboženskej indiferentnosti? Boha vidia len ako barlu, projekciu túžob v ľudskom vedomí alebo záchranu ľudí, ktorí nedokážu spracovať strach zo smrti? Aká by bola Vaša odpoveď takto zmýšľajúcim bratom a sestrám?

Odpoveď:

Rád by som im povedal, že byť človekom je niečo veľké a ľudský život je veľká výzva. Nech sa neboja hľadať pravdu života a jeho zmysel v nesebeckej láske. Ak sa budú usilovať deň čo deň takto žiť, potom sami spoznajú, že ak tu niet Svetla, Lásky, Pravdy, ktorou je Boh sám, potom náš život chorľavie a nemôžeme obstáť. Potrebujeme totiž odpoveď, ktorú si sami sebe nevieme dať, ktorú môžeme iba prijať. V našom živote je to totiž tak, že to najkrajšie a najdôležitejšie do života si nemôžeme a nevieme dať sami seba, to môžeme iba prijať.

Jozef Šuppa SJ je rodákom z Chynorian, známym exercitátorom a autorom viacerých kníh. Momentálne pôsobí aj ako šéfredaktor mesačníka Posol. Odpovede posielal spod Tatier, kde práve vykonáva duchovné cvičenia.