V súčasnosti existuje veľa právnických povolaní. S prižmúreným oka by sme ich mohli rozdeliť na verejné a súkromné podobne ako sa právo už od čias antického Ríma delí na ius publicum a ius privatum.[i] Za verejné právnické povolania by sme mohli považovať tie, ktoré sú späté so štátom (republikou), a teda sú vecou verejnou. Ide o povolanie sudcu, prokurátora, notára, exekútora, ombudsmana a pod. Právnici, ktorých láka súkromná sféra a s ňou spätá i vyššia miera slobody pri výkone pracovnej činnosti sa popri mediácii, rozhodcovských konaniach, prácou firemného právnika alebo právnom poradenstve väčšinou stávajú advokátmi.

Advokácia patrí v Európe k najstarším právnickým stavovským povolaniam a aj na Slovensku jej radmi prešlo mnoho významných osobnosti, ktoré sa stali politikmi, ministrami, prezidentmi, či dokonca básnikmi.[ii] Samotné slovo advokát má ako to už pri právnej terminológii býva anitcko-rímsky pôvod. Latinské advocatus môžeme preložiť ako privolaný. Z hľadiska etymológie ad vocare – „privolávať“ (na pomoc). Advokáti boli počas obdobia Rímskej ríše osoby, ktoré zastupovali záujmy účastníkov konania. V týchto dávnych časoch svoju prácu vykonávali bezplatne (onerózne), čo je dnes už nemysliteľné.[iii]

Advokát je slobodné právnické povolanie, ktoré sa zaoberá poskytovaním právnych služieb za odmenu. Najčastejšie ide o právne služby súvisiace s konaniami, či už správnymi, civilnými alebo trestnými, zastupovaním pred úradmi, spisovaným listín, vypracovávaním právnych rozborov alebo poskytovaním právnych rád. S výkonom advokátskeho povolania je spojená exkluzivita s poskytovaním právnych služieb. Advokáti sú združení v ich vlastnej samosprávnej korporácií (komore) a len člen komory môže za odplatu poskytovať právne služby vymedzeného charakteru.

Medzi podstatné znaky advokátskeho povolania patrí aj nezávislosť – od štátu a iných subjektov – a viazanosť advokáta len príkazmi klienta, pokiaľ nie sú protiprávne alebo v rozopre s predpismi advokátskej komory. Dôležitý je aj vzťah dôvery medzi advokátom a klientom. Advokát musí byť diskrétny a mlčanlivý o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri poskytovaní právnych rád. Nikdy by nemal poškodiť záujem klienta. Ak by sa tak stalo advokát by sa úplne zdiskreditoval a pri súčasnom stave trhu právnych služieb by mohol na dlhú dobu stratiť klientelu.

Určitým prežitkom je ustanovenie, ktoré advokátom neumožňuje reklamu na svoje služby. Tiež to zvyšuje požiadavky na odbornosť jeho práce – keďže jeho „reklamou“ je spokojnosť klienta. Ak je klient spokojný odporučí advokáta aj svojím známym.

Dôležitú súčasť práce advokáta tvorí profesijná etika. Tú musí mať v krvi. Nemal by pracovať len pre peniaze, musí mať vášeň pre právo. Rozumieť jeho významu pre spoločnosť. Právo ho musí baviť. Mal by byť osobne čistý a vyrovnaný, vedieť myslieť v súvislostiach a spájať si veci.[iv]

Pri čítaní o dejinách advokácie nájdeme aj takúto charakteristiku advokátskeho stavu počas minulého režimu:

Normálnemu občanovi pri styku s advokátmi mnohokrát naskakovala husia koža a stúpala krv do hlavy z obavy, ako jeho konanie skončí…[v]

Tieto časy sú už našťastie za nami. Dnes mnohí advokáti vynikajú džentlmenskými spôsobmi.

Práca advokáta je veľmi tvorivá a náročná duševná činnosť. Svoju úlohu zohráva aj akýsi talent na advokáciu. Niektorí skúsení advokáti za talent považujú schopnosť myslieť, analyzovať a syntetizovať.[vi] Iní mu priraďujú len päťpercentný podiel na úspechu. Za rozhodujúce vlastnosti považujú výborný ústny a písomný prejav, empatiu a veľmi dobrú profesijnú erudíciu.[vii]

Ďalším atribútom je nemať citlivé ego. Byť pripravený na znemožnenie, vedieť vzdorovať agresívnej štábnej kultúre protistrany, vedieť prehltnúť aj nepríjemné situácie. Advokát musí byť aj „šoumen“, vedieť sa predať, ale len s patričným vkusom.[viii]

Hlavne trestní advokáti sú konfrontovaní s množstvom etických otázok. Aký má byť obhajca násilníka, vraha? Podľa niektorých ak advokát nevie stráviť obhajobu človeka, ktorý čin spáchal a je teda vinný, mal by z advokácie odísť.[ix] Každý klient má právo na advokáta, ktorý o ňom rozpráva len tie dobré skutočnosti, potrebuje človeka, o ktorého sa môže oprieť.[x] Advokát predsa neobhajuje trestný čin, on obhajuje človeka. O legálnu spravodlivosť sa má starať sudca, nie advokát. Advokácia nie je o spravodlivosti, ale o úplnom podriadení sa záujmov klienta.[xi]


[i] Toto delenie je odvodené od významného starorímskeho právnika Ulpiána: „Publicum ius est quod ad statu rei Romanae spectat, privatum quod ad singulorum utilitatem.“ Digesta (Ulpianus) 1.1.1.2.

[ii] MANIK, Rudolf: Vývoj advokácie na území Slovenska, dostupné na: https://www.sak.sk/blox/cms/sk/sak/sak/history/history/_event/open

[iii] ibid.

[iv] ŽITŇANSKÝ, Eduard: Pravda o slovenských advokátoch nie je čiernobiela, dostupné na: https://www.sak.sk/blox/cms/sk/sak/media/z_medii/proxy/list/formular/rows/17/link/display/event

[v] MANIK, Rudolf: Vývoj advokácie na území Slovenska, ibid.

[vi] ŽITŇANSKÝ, Eduard: Pravda o slovenských advokátoch nie je čiernobiela, ibid.

[vii] ibid.

[viii] ibid.

[ix] ibid.

[x] ibid.

[xi] ibid.